Mojcasopis.sk

Kto by to bol povedal, že jeden z našich najslávnejších hercov ani trochu po herectve netúžil. Pred skúškou do dvojročného hereckého kurzu, na ktorý ho presvedčil otec, dokonca prosil Boha, aby ho nevzali. Túžil byť chatárom v Tatrách.

Prosby Vlada Müllera však neboli vyslyšané. Aj napriek jeho „nesnaženiu sa“ skúšobná komisia, v ktorej sedeli aj Ladislav Chudík, Július Pántik či Viliam Záborský, pochopila, že pred ňou stojí človek, ktorý sa raz zapíše do filmovej a divadelnej histórie ako veľký umelec. A to nielen čo sa týka fyzických dispozícií.

J eho príchod na svet sprevádzali dramatické okolnosti. Matka ho rodila vo vysokých horúčkach a lekári novorodencovi dávali minimálnu šancu na prežitie. Paradoxne, vysoký mohutný chlap so silným hlasom, ako sme ho poznali, bol pri narodení slabučkým dieťaťom. Mama mu zakrátko po pôrode zomrela a otec sa do roka druhýkrát oženil.  V tomto manželstve, ktoré vydržalo päťdesiat rokov, k Vladovi pribudla o osem rokov mladšia sestra Dana. Do roku 1948 mali krásne detstvo.  „Nástupom komunistov nastali pre nášho otca zlé časy. Otec bol riaditeľom a nakladateľom Slovenskej ligy. Ako nespoľahlivého človeka, nesúhlasiaceho s komunistami, ho noví vládcovia dali do výroby v káblovke, kde zametal haly. Jeho plat stačil sotva na nájomné. Vlado po ukončení meštianky dostal, ako bolo vtedy zvykom, umiestenku v Zbrojovke v Brne a v rodine nastalo zdesenie. V tom čase nám hrozilo vysťahovanie z Bratislavy v rámci akcie B...“ spomína Dana Sladká na staršieho brata, ktorý ako pätnásťročný ušiel z domu.

Nechcel byť hercom
„S macochou som sa neznášal. Chlapčenské roky som prežil v bratislavskom stredoškolskom internáte. Aj ma volali domov, no nešiel som. A tak som sa vlastne potĺkal... Pôvodne som mal ísť na teológiu. Vtedajší dekan Pozdech z Blumentálskeho kostola sa za mňa prihovoril u rodičov. Ako hlavný miništrant som vedel celú omšu naspamäť. Otec ma však presvedčil, aby som išiel na skúšku do vtedajšieho dvojročného divadelného kurzu. Prijali iba Leopolda Haverla a mňa, a to napriek tomu, že sme vonku prosili Pána Boha, aby nás nezobrali, lebo ani on, ani ja sme k divadlu vtedy nemali vzťah. Ja som miloval prírodu, chcel som byť chatárom v Tatrách,“ vyznával sa Müller. Prečo potom otec nasmeroval jeho kroky práve k divadlu? S herectvom ho spájali priatelia – Budský, Pántik, Dibarbora, Zachar, Záborský. Keď si všimol synov talent, poprosil ich, aby ho vzali na talentové skúšky. Inak by musel nastúpiť do Zbrojovky.  „V pätnástich som nemal ani dunstu o tom, čo je to za povolanie. Páčilo sa mi však, že herci sú vlastne komedianti. Z mojich predkov nemal s hereckým kumštom nikto nič spoločné. S mladíckou odvahou a drzosťou som sa postavil pred skúšobnú komisiu, ktorej predsedal národný umelec Jozef Budský, v porote sedeli Július Pántik, Ladislav Chudík a Viliam Záborský. Keď začul môj prešpurácky akcent, ihneď stratil svoj láskavý úsmev. Po skončení monológu Chlestakova som mal pocit, že som zhorel ako fakľa, ale ortieľ, ktorý vyniesla porota, znel priaznivo.“

Výzor mu bol osudom
„Pri prvých pokusoch prebiť sa do divadelného sveta sa ma ujal František Dibarbora. Herectvo som sa snažil robiť poctivo, ale spočiatku som ho nemal rád. Po tridsiatich rokoch to však bola iná láska, ako keď som začínal – zrelá a povedal by som, že rozumná. Páčilo sa mi, že aspoň z jedného miesta, teda z javiska, sa môže hovoriť pravda. To je na povolaní herca krásne,“ vyznal sa Vlado Müller v jednom z rozhovorov v čase, keď už patril k najvýraznejším umelcom strednej hereckej generácie. V roku 1979 dokonca prevzal z rúk vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka titul zaslúžilý umelec. Často ho obsadzovali do úloh silných individualít a pravých chlapov. Bol jednoducho taký typ. Mnohí tvrdili, že svoje postavy akoby ani nehral, ale žil.  „Keď ma mamka vozila v kočíku, susedia si šuškali, že ukazuje najškaredšie dieťa v meste. Nebol som bohvieaký krásavec. Pravda, potom som narástol. Prekliata postava! Bola mojím osudom! Aj ľudským, aj hereckým. Čože iného som mohol predstavovať s mojou figúrou ako náčelníkov, partizánov, človeka na čele davu? Stále ma obsadzovali len do týchto postáv. Cit sa zvykne spájať s krehkosťou, nie s horou svalstva. A cit mi chýbal aj v rodine, preto som ako chlapec ušiel.“  V roku 1954 absolvoval štúdium herectva na Odbornom divadelnom kurze pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave a nastúpil do Nitrianskeho krajového divadla, dnešného Divadla Andreja Bagara. Do Nitry prišiel ako osemnásťročný s nástupným platom 750 korún hrubého. Peniaze však neboli rozhodujúce. V Nitre prežil najkrajšie roky svojho života – hereckého i osobného. Veď za jednu sezónu stvárnil až šesť hlavných postáv. Tu stretol kolektív vynikajúcich hercov, tu rástli osobnosti, do Nitry sa začalo chodiť pozerať  „na hercov“. Po dvanástich rokoch prišla ponuka z Novej scény v Bratislave. Prijal ju. A hoci mu neskôr riaditeľ SND trikrát ponúkal angažmán aj na našej prvej divadelnej scéne, Novej scéne zostal verný a bol jej členom až do odchodu na invalidný dôchodok v roku 1992. Čo sa vtedy vlastne stalo?

Nešťastná udalosť
„Novú scénu renovovali a predstavenia sa konali v Kultúrnom dome v Dúbravke. Moje osudné predstavenie sa volalo Dom plný mŕtvol, hral som v ňom monštrum. Pri klaňačke sa odrazu podo mnou odtrhla lišta a ja som zletel do hľadiska na diváčku. Aby som jej svojou váhou neublížil, stočil som sa nabok a pri páde som si zlomil bedrový kĺb,“ opísal Müller nešťastnú udalosť. Keď  ho odnášali z javiska, diváci si mysleli, že ide o vtipnú súčasť komédie. Na druhý deň ho operovali – zákrok trval 12 hodín. Po návrate z nemocnice ho manželka Bea odviezla na milovanú chatu na Vampile. Do divadla sa viac nevrátil.  „Divák má právo vidieť stopercentný výkon,“ vyhlásil pred odchodom do invalidného dôchodku. Po roku mu priznali 4 000 korún. O dva roky neskôr ho režisér Franek Chmiel ešte presvedčil, aby si zahral dôchodcu v televíznom filme Psí život z prostredia starobinca. Tým sa jeho vystúpenie na verejnosti definitívne skončilo.
(Spracované podľa knihy Nezostalo po nich ticho)

VIZITKA

Vlado Müller
Narodil sa: 19. 3. 1936
Zomrel: 20. 6. 1996
Súkromie: Bol dvakrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola herečka Eliška Müllerová, druhou tajomníčka činohry Novej scény Beatrix Müllerová. Z prvého Müllerovho manželstva sa narodil hudobník Richard Müller.
Kariéra: Vlado Müller sa po absolvovaní Odborného divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave v roku 1954 stal členom Krajského divadla v Nitre, v ktorom pôsobil do roku 1966. Bol dlhoročným členom činohry Novej scény (1966 – 1990).
Najznámejšie filmy: Rodná zem, Obžalovaný, Majster kat, Kristove roky, Medená veža, Orlie pierko, Plavčík a Vratko, Galoše šťastia. Celkovo nakrútil viac ako štyridsať filmov.
Najznámejšie seriály: Straty a nálezy, Luis Pasteur