Mojcasopis.sk

„Najväčšie šťastie je cesta za šťastím,“ hovorievala Elena Galanová. V súkromí ho hľadala celý život, v práci ho však našla a profesia hlásateľky sa jej stala zároveň aj záľubou.

Síce sme vám avizovali, že v tomto čísle budeme písať o životnom osude Zory Kolínskej, ale napokon sme sa rozhodli pre dlhoročnú tvár televíznych obrazoviek Elenu Galanovú, ktorá mala tú istú diagnózu ako známa speváčka.

T áto útla žena s jemnou alabastrovou pleťou a so žiarivými očami televíznej práci zasvätila celý svoj život a povolanie hlásateľky prirovnávala k hereckému umeniu, ktoré napokon aj vyštudovala.  Keď odchádzala v roku 2001 zo Slovenskej televízie po vyše 40 rokoch, chcela sa venovať vnúčatám a prednášať študentom na vysokej škole, zvažovala aj ponuku pražskej televízie. Osud bol však mocnejší. Neutíchajúce bolesti hlavy ju priviedli do nemocnice na vyšetrenie, ktorého verdikt znel: nádor na mozgu.

Magnet na mužov
„Jej odchod z televízie považujem za absolútny nezmysel a krivdu. Nie som medicínsky vzdelaný, ale som presvedčený, že pod jej zhoršujúci sa zdravotný stav sa podpísala aj táto skutočnosť,“ myslí si Karol Strážnický. Ako režisér s ňou spolupracoval až pri Benefíciách, ktoré organizovala a moderovala pre Slovenskú humanitnú spoločnosť.  „Elena bola slušná a priama. Občas jej však chýbal spoločensko-politický odhad. Možno aj preto nemala šťastie na životných partnerov. Úplne nezmyselne v časoch, keď to už vôbec nepotrebovala, chcela vstúpiť do komunistickej strany.“ Jej syn však hovorí niečo iné:  „Bola postavená pred voľbu: vstúpiť do strany alebo ju vedenie stiahne z obrazovky. Prijala prvú možnosť.“ Karol Strážnický pokračuje:  „Bola absolútna profesionálka. Ako hlásateľka, moderátorka a redaktorka prežívala viackrát panický strach, aby neprišla o prácu, ktorú tak milovala. Poznali sme sa dlhé desaťročia. Bola to sexi žena. Kurizoval som jej už ako člen Vojenského umeleckého súboru, no do zoznamu jej lások som určite nepatril,“ priznáva po rokoch. Elena Galanová sa mužom naozaj páčila. Interní zamestnanci vedeli, že jej veľkou láskou v Slovenskej televízii bol hudobný skladateľ, spoluorganizátor Bratislavskej lýry a autor televíznych hitparád Ivan Úradníček, ktorý predčasne v roku 1973 zomrel po ťažkej chorobe. Po jeho odchode akoby sa už bála vstúpiť do vážneho vzťahu s mužom.

O súkromí nehovorila
„... a keď, tak veľmi málo,“ zhodli sa jej bývalé kolegyne. Zrejme mala na to svoj dôvod. Bývala v centre Bratislavy v dvojizbovom byte so synom Jankom, ktorého mala s vtedy známym novinárom a spisovateľom Jánom Majerníkom.  „Bol rozvedený. Zoznámili sa na recitačnej súťaži Hviezdoslavov Kubín, kde bol porotcom,“ dopĺňa bývalá kolegyňa Jana Hauserová.  „Keď som začala hlásiť, Elena bola už na materskej dovolenke.“ Ich manželstvo bolo búrlivé a po troch rokoch sa za dramatických okolností rozišli. Elena zostala s trojročným synčekom Jankom sama. Po rozvode sa k nim prisťahovala jej matka, ktorá rovnako nemala ľahký život. Jej manžel, Elenin otec, doktor František Galan bol za prvej Slovenskej republiky generálnym riaditeľom obilnej spoločnosti a po vypuknutí SNP dal presmerovať časť zásob potravín do skladov na strednom Slovensku. Po udaní ho Nemci poslali s posledným transportom do koncentračného tábora v Mauthausene, kde v roku 1945 zahynul. Dušan Gábor, vtedajší šéfredaktor Hlavnej redakcie programu a Elenin šéf, spomína:  „V normalizačných rokoch ma jedného dňa oboznámili s rozhodnutím, že ju mám okamžite stiahnuť z obrazovky, pretože spochybnili smrť jej otca, účastníka príprav SNP.  Jej otec vraj nezahynul, žije a vyvíja činnosť proti socialistickému zriadeniu. Odmietol som to urobiť a na šestnástich stranách som predložil dokumenty o tom, že jej otec skutočne zomrel v koncentráku. Spis obsahoval aj výpovede očitých svedkov.“  Elena Galanová, podobne ako jej syn, zostala bez otca už ako trojročná. Málokto vedel, že mala ešte brata, ktorý emigroval a v zahraničí aj zomrel. Keď sa jej matka neskôr druhýkrát vydala, pribudol jej nevlastný brat, ktorý v súčasnosti žije v Bratislave. Elenin syn Ján nesie jej priezvisko za slobodna, ktoré mu zmenila po rozvode s jeho otcom. Ján si zvolil celkom iný smer. Študoval v Prahe, oženil sa a má dve deti. Jeho matka si ešte stihla užiť vnúčatká.  „Elena chcela mať úplnú rodinu,“ hovorí Jana Hauserová.  „Mala zopár veľkých lások, ale ani z jednej nebolo manželstvo. Rada bola domácou paňou, rada a výborne varila, vymýšľala, ale okrem syna nemala komu... Po jeho svadbe prakticky žila sama.“ O súkromnom živote vedeli jej kolegovia málo. Aj keď vraj nepovedala nič, domnievali sa, že nie je šťastná...
(Spracované podľa knihy Nezostalo po nich ticho)

ELENA GALANOVÁ

Narodila sa: 1941
Zomrela: 5. 3. 2003
Štyridsať rokov pôsobila v Slovenskej televízii ako hlásateľka a jej práca bola jej životom. Vzorom jej boli hlásateľky z rakúskej televízie. V prejave aj v obliekaní. Jej obľúbenými farbami boli bledomodrá, modrá, červená a oranžová. Kolegyne si ju pamätali dokonale oblečenú a nalíčenú – aj mimo pracoviska. Nosila kostýmy, nikdy ju nevideli napríklad v džínsach. A práve ona symbolicky uviedla prvé farebné vysielanie Slovenskej televízie z Vysokých Tatier.