Len spokojný hosť sa vráti
„Každý človek, ktorý obsluhuje lyžiarsky vlek, vytvára ďalších osem miest v cestovnom ruchu,“ hovorí manažérka a majiteľka niekoľkých zimných stredísk v Alpách a Dolomitoch Martha Schultz.
Pre rakúskych podnikateľov je zákazník skutočný pán. Splnia aj nemožné. „Rozmýšľali sme čo, by v našom hoteli potešilo deti. Asi keby nemuseli prechádzať do bazéna cez šatne a sprchy, preto sme urobili šmykľavku z prvého poschodia rovno do detského bazéna,“ hovorí sympatická manažérka.
Podnikateľka Martha Schultz neponecháva nič náhode, propagáciu a marketing robí sama. Bola osobne aj na Slovensku ponúkať lyžovačky a zimné dovolenky v rakúskych strediskách.
Svokor veril zaťovi
„Biznis sme budovali úplne od začiatku sami. Moji starí rodičia mali farmu a moja mama si vzala muža, ktorý nevlastnil vôbec nič. To pred vyše štyridsiatimi rokmi v Rakúsku vôbec nebolo bežné, aby si sedliacke dievča vzalo takého chudobného chlapca. Keď však môj otec chcel postaviť prvý vlek v Zillertali a potreboval ručiteľa na pôžičku, môj dedko, otcov svokor, sa zaručil celým svojím majetkom. Otcovmu nápadu jednoducho veril. Dnes tu máme 166 km zjazdoviek a 36 vlekov,“ hovorí o začiatkoch neľahkého podnikania. Rodina Schultzovcov je však zvyknutá tvrdo pracovať. „Vyrastala som na sedliackom dvore, v čase zberu úrody sme mali robotníkov, ktorí nám pomáhali. Moja babka často varila aj pre dvadsaťpäť ľudí, piekla chlieb, pečivo a my deti sme jej pomáhali. Všetko bolo domáce, čerstvé, dnes by sme povedali biokvalita. Teraz sa snažíme presne takúto stravu ponúknuť svojim hosťom: domácu, chutnú, sezónnu, v biokvalite. Ale priznám sa, keď som bola malá, túžila som po žemliach z obchodu, nie po domácom chlebe,“ smeje sa dnes majiteľka hotela, horskej chaty, niekoľkých reštaurácií a vlekov, ktoré má v štyroch strediskách „Keď postavíte vlek, nie je to jednoduché, nie ste sám vojak v poli. Musíte si vybrať vhodné svahy. Tie majú svojich majiteľov, ktorí musia s vaším zámerom súhlasiť, a vy im platíte za prenajatie ročný nájom. My lesy, lúky ani svahy nevlastníme. Okrem toho samotný vlek nestačí, lyžiarom musíte ponúknuť aj služby. Dnes to už všetko vieme, ale keď sme začínali, nebolo to jednoduché. V Tirolsku aj v Dolomitoch žili ľudia veľmi skromne, v stajni mali tri, štyri kravy a kúsok lúky, na ktorej sa pásli. Cestovný ruch im zmenil život: začali prenajímať lúky, predávať maslo, mlieko, v každom domčeku sú izby na prenajímanie, mnohí si postavili penzióny a hotely.“
Vychovali si zákazníkov
Základom bolo, že Alpy musia zostať v čo najpôvodnejšom stave, veď preto sem turisti chodia: pre nádhernú zachovalú prírodu, pasienky, les. „My vždy po lyžiarskej sezóne upravujeme svahy, môj brat prišiel s výborným nápadom: trávny porast aj s podkladovou zeminou nadvihne, svah upraví do pôvodného stavu a potom zasa položí trávny koberec. Takto je to najekologickejšie a v lete sú svahy nádherne zakvitnuté pôvodným rastlinstvom,“ vysvetľuje manažérka a dodáva, že na podnikanie v cestovnom ruchu si musíte získať aj dôveru a spoluprácu miestnych obyvateľov. „Hostia sa musia všade cítiť dobre, nielen u nás. My máme vlek, ale bývať môžu kdekoľvek a jesť tiež. Ale len spokojný hosť sa zasa vráti a my prosperujeme, preto si navzájom pomáhame. Mám zásadu, že zamestnávam len miestnych obyvateľov,“ hovorí o pozitívnej diskriminácii. Má na to svoje dôvody: miestni si prácu vážia, nikam neodchádzajú a nemajú ani na podnikateľku ťažké srdce, že pre lacnú pracovnú silu zo zahraničia sú nezamestnaní. Dokonca od zamestnancov, ktorí majú malé farmy, odkupujú mlieko, mäso, vajcia, hostia tak majú všetko úplne čerstvé a z domácich surovín. „Keď sme začali ponúkať týždňové lyžiarske pobyty pre školákov, mnohí sa nám smiali, že čo už je to za biznis, čo na tom zarobíme. Ja to však vidím inak: lyžiarske pobyty sú vždy vypredané a ja mám pre zamestnancov prácu od novembra do apríla zabezpečenú. Okrem toho rada sedím v pokladnici v našej samoobslužnej reštaurácii a rozprávam sa s ľuďmi. Tí, ktorí sa tu učili lyžovať a majú na to pekné spomienky, dnes prichádzajú so svojimi deťmi a dovolenky tu trávia celé rodiny. To sú naši zákazníci. Mnohí už nebývajú v penziónoch, ale v hoteloch a nechávajú tu nemalé peniaze. Táto stratégia sa nám vyplatila,“ prezrádza a dodáva, že aj im kríza robí v podnikaní šarapatu: „Niektoré rodiny neprídu na dve lyžovačky, ale na jednu, neobjednajú si pobyt v päťhviezdičkovom hoteli, ale v nižšej kategórii. Kedysi sme mali už v septembri vypredané, teraz sme museli čakať až do novembra, kým sa zákazníci rozhodli. Lenže lyžovanie je droga, na zimnú dovolenku si zvykli celé rodiny a my pre ne pripravujeme rozličné novinky,“ hovorí Martha Schultz, ktorá sa nebojí ani investícií. Napríklad stavali prvé vleky na ľadovci Molltaler Gletscher. „Bola to tzv. hladová dolina, kde sa nebolo možné zamestnať. Brat vypracoval projekt, ktorý vyhral súbeh, podporila ho aj krajinská vláda a peniaze sme dostali aj od Európskej únie. Tak nám stačilo desať percent vlastných investícií a ostatné boli ako dotácie,“ netají sa a dodáva, že aj ich rodina je na lyžiach šesť-sedem mesiacov v roku. „Okrem babičky lyžujeme všetci. Môj syn však študuje farmáciu, v rodinnom biznise asi pokračovať nebude. Ale aj v lyžiarskych strediskách treba lekárne, však?“
