Mojcasopis.sk

Pustiť sa naprieč Saharou si vyžaduje vždy veľkú odvahu. Okrem spaľujúceho slnka a nedostatku vody hrozia po ceste aj ozbrojené skupiny a nepredvídateľný terén. Aj preto sa rely Budapešť – Bamako pre slovenskú posádku zmenila na nečakané dobrodružstvo a putovanie po afrických nemocniciach

Keď sa v polovici januára postavila posádka v zložení Juraj Ulrich a Ľuboš Schwarzbacher na štart už piateho ročníka rely Budapešť – Bamako, ciele aj očakávania boli pomerne veľké. Veď Juraj Ulrich spolu so ženou Dankou, ktorá tento rok jazdila v sprievodnom vozidle, sú trojnásobnými víťazmi spomínanej súťaže.

„Hlavným cieľom však bolo odskúšať špeciálne upravené auto, pretože s Jurajom sa chceme na budúci rok zúčastniť na preslávenom Dakare. A keďže sa Dakar už druhý rok nejazdil v Afrike, zostala Budapešť-Bamako jedinou transsaharskou rely,“ vysvetľuje redaktor televízie Markíza, ktorý šiel s Jurajom Ulrichom v pozícii navigátora.

Zmena kvôli ozbrojencom
No ešte pred začiatkom prišla zlá správa.  „Deň pred štartom nám organizátori oznámili, že sa nebude jazdiť po pôvodnej trase. Naliehali na nich predstavitelia tajnej služby a ministerstiev zahraničných vecí, ktorí argumentovali, že na území viacerých štátov, najmä Mauretánie, to nie je bezpečné pre možné útoky militantov,“ hovorí Ľubo Schwarzbacher. Navyše o územie Západnej Sahary, ktorá je oficiálne mandátnym územím OSN pod správou Španielska, sa už dlho sporia Maročania, ktorí veľkú časť územia okupujú, a ozbrojená skupina požadujúca nezávislosť Front Polisario podporovaná Alžírskom. Organizátori preto rozhodli, že súťažná trasa sa zmení a na africkom kontinente sa zo Západnej Sahary nebude pokračovať do Mauretánie a Mali, ale sa otočí a pôjde naspäť do Maroka, kde sa skončí v meste Agadir. Ešte pred začiatkom tak zavládlo medzi súťažiacimi veľké sklamanie.  „Boli tam posádky, ktoré docestovali z celej Európy. Z Nórska dokonca prišiel aj televízny štáb, ktorý chcel nakrúcať dokument o jednom jazdcovi. Navyše každý rok predchádza rely charitatívna zbierka, ktorá nesie materiál a financie pre niektorú školu v Mali, a bol toho celý kamión,“ opisuje neradostnú náladu. Aj preto sa mnohé posádky, ktoré nesúťažili a zúčastňovali sa na takzvanej adventure kategórii, od nich v Západnej Sahare odpojili a pokračovali po pôvodnej trase.

Havária v dunách
Juraj s Ľubom si počínali veľmi dobre, pred deviatou etapou boli na priebežnej tretej priečke. Táto sa im však stala osudnou pre hrôzostrašne vyzerajúcu haváriu.  „Jazdiť na piesku a v púštnom teréne je mimoriadne náročné, no Juraj mal už dostatok skúseností, preto sme si verili,“ spomína Ľubo.  „Šli sme relatívne rýchlo po akejsi platni, no museli sme, našťastie, trocha pribrzdiť pre menší vyschnutý potok.“ Spomalenie ich zachránilo minimálne od vážnejších zranení.  „Znenazdajky sa pred nami zjavila zákruta dolu kopcom, ktorá viedla k väčšiemu vyschnutému riečisku. Išli sme do nej rýchlo, Ďuro stúpil na brzdu, no ako mi potom hovoril, tá vôbec nereagovala. Potom to boli len zlomky sekundy. Narazili sme na veľké balvany, vyzulo nám pneumatiky a skotúľali sme sa dolu kopcom k rieke. Tam zostalo auto stáť, porozbíjané sklá, pokrčené plechy, moje dvere sa nedali otvoriť,“ približuje dramatické chvíle. Ľubovi trochu tiekla krv z rozbitej hlavy a cítil, že má poriadne doudierané rebrá. Juraj sa však nemohol takmer ani nadýchnuť, teda ani rozprávať. Dobití a otrasení si sadli pred auto a rozmýšľali, v akej šlamastike sa to ocitli. Od najbližšieho bivaku boli vzdialení asi sto kilometrov, bez pokrytia signálu iba so satelitným telefónom, sami uprostred púšte.

Nemocnica na kraji Afriky
„Okolo nás nebolo nič, len kamene a nafúkané pieskové duny. Mali sme však obrovské šťastie. Asi o dvadsať minút k nám dorazila maďarská posádka, ktorá šla v našich stopách.“ To však nebýva pravidlo. A pre nerovnosti terénu môže okolo vás prejsť auto bez toho, aby si vás všimlo. Maďari boli veľmi ústretoví. Zobrali ich k sebe, navyše jeden z nich zostal pri ich aute.  „Nemohli sme ho tam len tak nechať, pretože by sme ho už nenašli celé alebo vôbec. Chlapíkovi tam vyložili prikrývky na noc, chladničku s vodou a nás odviezli do bivaku,“ pochvaľuje si nečakanú kolegialitu. Po predbežnej prehliadke to vyzeralo, že Ľubo má zlomené rebro a Juraj dokonca jeden stavec, organizátori ich preto odviezli do najbližšej nemocnice v meste Laayoune.  „Ja som teda videl vo svete všeličo, ale toto ešte nie,“ hovorí Ľubo.  „Na urgentnom príjme boli postele oddelené len igelitovými závesmi celými od krvi. Lekár mi ukázal, že si mám ľahnúť na posteľ, kde sa povaľovali krvavé gázové tampóny. Keď som naňho neveriacky hľadel, tak ich len rukou zhodil na zem. V noci som sa zabalený do deky triasol od zimy, Juraj v nafukovacom vaku so zafixovaným chrbtom.“ Röntgen potvrdil, že Jurajov stavec je zlomený a musí ísť na druhý deň na CT do vojenskej nemocnice. V starej rozbitej sanitke, na tej istej kovovej posteli. Komunikáciu zachránila Ľubova španielčina, ktorej ešte niektorí ľudia rozumeli.

Tam, kde majú veľa času
„Najväčším problémom v Afrike je, že tam všetko neuveriteľne dlho trvá. Len zaplatiť izbu trvá hodinu. Keď prišiel po CT doktor a povedal, že Juraj potrebuje korzet a musí zostať v nemocnici, povedali sme, že už ani minútu. Podpísali sme reverz a šli do hotela, pretože sme museli vyriešiť, čo s rozbitým autom.“ Keďže Juraj sa nemohol hýbať, Ľubo zháňal servis, kde auto dali do pojazdného stavu, a vybavoval všetky ďalšie náležitosti.  „Po troch dňoch mi doktor oznámil, že korzet im dorazí o mesiac. Tak som prišiel za Jurajom do hotela a vravím mu, ak tu nechceš zomrieť, musíš si kúpiť letenku a ísť domov,“ smeje sa už teraz. A tak kým sa Juraj Ulrich so zlomeným stavcom presúval z Laayoune do Casablancy, z Casablancy do Paríža a odtiaľ do Viedne, na jeho manželku Danku a Ľuba Schwarzbachera čakala náročná misia dostať auto domov. Po Afrike to ešte šlo, urobili si výlet do niekoľkých miest, aj keď jedno okno sa dalo otvoriť iba do polovice a druhé vôbec, namiesto skiel mali plexisklo, do auta pršalo a disky kolies pripomínali skôr elipsu ako kružnicu.  „V marockom Agadire sme stretli dovolenkujúcu Slovenku vydatú za Maročana, ktorá nám veľmi pomohla. Strávili sme u nich v kempe dve noci, takže sme si aj trochu oddýchli,“ spomína. Z Tangeru sa potom nalodili na trajekt do Janova, kde ich už čakal kamarát s vozíkom.  „Len kým sme vyšli z mesta nás dvakrát zastavili karabinieri a pri pohľade na naše auto sa len chytali za hlavu. Museli sme vysvetľovať, že sa potrebujeme iba dostať von z Janova, aby sa kamarát s vozíkom nemusel v tamojších úzkych uličkách otáčať,“ smeje sa. Už teraz sa však obaja tešia na dakarské dobrodružstvo.