Mojcasopis.sk

Patagóniou sa označuje rozsiahle územie na južnom cípe juhoamerického kontinentu. Na severozápade ho ohraničujú Andy a na severe rieka Rio Colorado. Delia sa oň dva štáty – Argentína a Čile. O tomto úchvatnom kúsku našej planéty nám porozprával Ivan Ninčák, ktorý strávil takmer mesiac v rámci spoznávacej cesty objavovaním najzaujímavejších zákutí.

Celé dobrodružstvo sa začalo príletom do argentínskej metropoly Buenos Aires, dopravného uzla celej krajiny.  „Hneď ráno nám sprievodkyňa oznámila, že sme sem neprišli na rekreáciu a spať budeme doma,“ smeje sa a dodáva, že práve sprievodca býva na takýchto výletoch kľúčovou osobou. Ak je priemerný či dokonca zlý, dokáže pokaziť celú cestu.  „Naša sprievodkyňa však bola naozaj výborná. Okrem iného dokázala pružne reagovať, keď sa vyskytli akékoľvek problémy. Ak sa napríklad plánovaný program nemohol konať pre zlé počasie, veľmi rýchlo popresúvala termíny a predstavila nám náhradný program,“ pochvaľuje si. Z Buenos Aires sa presunuli do El Calafate v juhozápadnej provincii Santa Cruz na úpätí Ánd. Keďže Argentína je rozsiahla hornatá krajina, významnú časť dopravy tvoria vnútroštátne letecké linky. Lietadlom sa spravidla dá dostať do centier všetkých hlavných turistických destinácií.  Z mesta El Calafate nasledovala cesta autobusom do dedinky El Chaltén, ktorá je východiskovým bodom pre turistov či horolezcov.

Kopce v mračnách
„V okolí El Calafate je typická juhoamerická krajina, teda nedozerné pampy s pastviskami a so stádami oviec. Ako sme sa však približovali k Andám, krajina sa čoraz viac vlnila a bola čoraz zelenšia,“ hovorí Ivan Ninčák. Je to spôsobené špecifickým rázom podnebia. Pohorie totiž zadržiava veľkú časť oblačnosti od mora a takmer všetok vlhký vzduch práve v kopcoch spadne vo forme dažďa, no najmä snehových zrážok. Aj preto sú vrcholy Ánd zväčša zahalené v mračnách.  „Prekvapil nás silný studený vietor, ale najmä oblaky často až absurdných tvarov, ktoré sa neustále točili v kopcoch,“ spomína. Našťastie príroda sa v ich prípade zachovala veľkoryso. Už na druhý deň počas celodennej pešej túry k Cerro Torre v národnom parku Los Glacieres im dopriala priam gýčovú jasnú letnú oblohu. No pri vrchu Fitz Roy sa hrali takpovediac s oblakmi na skrývačku. Kopec, ktorý nesie meno priekopníka meteorológie a kapitána lode Beagle počas slávnej Darwinovej expedície, je povestný zlým počasím. Dlho ho považovali za nedobytný a aj dnes vyčkávajú horolezci na jediný vhodný deň niekoľko týždňov.

Ľadové paneláky
Táto oblasť je povestná mohutnými pevninskými ľadovcami, z ktorých asi najznámejší je Perito Moreno pri sústave jazier ústiacich do Lago Argentino, najväčšieho jazera v krajine. Zaujímavosťou je, že kým väčšina ľadovcov na celom svete sa postupne stráca, táto ľadová moréna aj vďaka už spomínaným poveternostným podmienkam stále narastá. Súčasne je tretím najväčším rezervoárom sladkej vody na planéte.  „Perito Moreno sa akoby vrýva medzi dve ramená jazera a z času na čas ho celkom prehradí,“ vysvetľuje Ivan. Vtedy vraj nie je zriedkavosťou, že v jednej časti jazera je hladina vody aj o niekoľko metrov vyššia ako v druhej.  „No a raz za niekoľko rokov sa pre obrovský tlak táto veľká hrádza z ľadu s obrovským hukotom prelomí a vody jazera sa opäť spoja. My sme mali šťastie ,len‘ na pád niekoľkých ľadových veží.“ Tie sú však vysoké od 40 do 70 metrov, takže to vyzerá, ako keby do vody spadol zamrznutý panelák. Aj stojace ľadovce však ponúkajú pastvu pre oči. V závislosti od hustoty a veku ľadu hrajú nielen v slnečných lúčoch rôznymi odtieňmi modrej. Čím je starší ľad a čím je pod väčším tlakom, tým je farba sýtejšia a tmavšia. Keď je vhodné počasie, dá sa katamaránom priplávať doslova až na dotyk, dokonca sa dá odlomiť kúsok ľadu do nápoja. Zážitkom bol aj výlet loďou do takzvanej Dračej zátoky, kde z menších ľadovcov voda a slnko modelujú doslova plávajúce abstraktné sochy.

Štyri ročné obdobia
Hoci sa väčšia časť Patagónie rozkladá na argentínskej strane, nemožno obísť ani miesta situované v štáte, ktorý sa ako úzky slíž tiahne západnou časťou juhoamerického kontinentu. V Čile je takpovediac štartovacou stanicou pred národným parkom Torres del Paine mestečko Puerto Natales. Napriek zdaniu, že hranicu, ktorú tvoria v podstate andské chrbty, možno ľubovoľne prekračovať, opak je pravdou.  „Kontrolovali nás dosť dôkladne, nemohli sme napríklad prenášať žiadne potraviny,“ hovorí. Nuž a ak je v argentínskych Andách nestabilné počasie, tak v čilských je doslova vrtošivé:  „Bežne zažijete v priebehu jedného dňa štyri ročné obdobia. Svieti slnko, prší, fúka, sneží a opäť je slnko.“ Tam absolvovali najprv túru k jazeru Lago Grey a tamojšiemu veľkému ľadovcovému poľu Glacier Grey. Potom sa presunuli do Punta Arenas, najjužnejšieho mesta na čilskej strane juhoamerického kontinentu.  „V Punta Arenas sa v podstate končí pevnina, ďalej je už len Magalh?esov prieliv, ostrov Tierra del Fuego, teda Ohňová zem, a desiatky menších ostrovov,“ objasňuje.
 
Na konci sveta
Pusté ostrovy obývajú len zvieratá, napríklad malé tučniaky, ktoré v celých kŕdľoch nachádzajú útočisko na Isla Magdalena. Alebo tulene na Beagle Channel, ktoré sa nachádzajú na čilsko-argentínskom pomedzí. O titul najjužnejšieho mesta sa Punta Arenas delí s Ushuhaiou. Tá síce leží južnejšie, ale na argentínskom území. Ushuhaia je vskutku fin del mundo, teda koncom sveta. Je vzdialená  približne iba 900 kilometrov od Antarktídy a štartujú odtiaľto všetky expedície k antarktickému pobrežiu. Preto sú v meste nápisy nielen v španielčine, ale aj v angličtine a v ruštine.  „Je to taká zvláštna krajina, ako vystrihnutá z Tolkienovho Pána prsteňov. Rozsiahle močiare, zvláštne porasty a po kolená blata. V Ushuhai sa končí aj panamerická cesta, ktorou sa sem dá dostať vraj až z Aljašky,“ uzatvára svoje rozprávanie.

Srdeční domorodci
Okrem krásnej prírody bol Ivan Ninčák nadšený aj prístupom domáceho obyvateľstva:  „Boli naozaj veľmi milí a srdeční na argentínskej aj na čilskej strane. Navyše som nemal pocit, že by to bola len umelá milota pre turistov.“ Veľmi vraj oceňujú, keď sa snažíte rozprávať po španielsky, preto odporúčame pred cestou do Južnej Ameriky absolvovať aspoň nejaký  „rýchlokurz“ a osvojiť si pár základných fráz a slovíčok. Po anglicky sa beztak okrem luxusných hotelov príliš nedohovoríte.

Veľká voda
Keď sa dostanete na juhoamerický kontinent, určite si nedajte ujsť vodopády Iguazú. Táto jedinečná sústava 275 vodopádov sa tvorí z rovnomennej rieky na argentínsko-brazílskej hranici. Ústrednou časťou je takzvané Diablovo hrdlo, vyše osemdesiat metrov hlboká roklina, do ktorej počas obdobia dažďov každú sekundu padne až štrnásť miliónov litrov vody. V preklade znamená pôvodné indiánske slovo iguazú veľká voda. Vodopády Iguazú sú dokopy takmer štyrikrát širšie a o 30 metrov vyššie ako známe Niagarské vodopády v Severnej Amerike. Napriek napohľad nevyčerpateľnému množstvu vody približne raz za štyridsať rokov nastane v krajine také sucho, že vodopády celkom vyschnú. Naposledy sa to stalo v roku 1978.

Domáci obri
Názov Patagónia pochádza zo starého slova patagon, ktorým portugalský moreplavec v španielskych službách Fern?o de Magalh?es nazval miestnych obyvateľov, ktorých jeho expedícia pokladala za obrov. Dnes sa predpokladá, že Patagónčania boli príslušníkmi kmeňa Tehuelche s priemernou výškou okolo 1,80 metra, ktorá ostro kontrastovala s drobnými Španielmi (ich priemerná výška bola okolo 1,55 metra).