Mojcasopis.sk

...(treba ho zažiť)

V Tokiu som s manželkou prežil štyri roky a nedávny návrat do milovaného mesta takmer po ôsmich rokoch nás napĺňal zvedavosťou. Ako vyzerajú bulváre, ulice, uličky, chodníčky, skratky v meste, ktoré poznáme ako Bratislavu?

V živote Tokia sa nič nezmenilo. Obrovské davy ľudí, kilometre klimatizovaných podzemných ulíc pri koľajových staniciach, nabité obchody a reštaurácie. V tej, do ktorej sme pred ôsmimi rokmi z času na čas chodili, nás personál poznal a ako je v Japonsku zvykom, aj oficiálne pozdravil. A nielen personál a sortiment sa nemení. Čo je podstatné, ani ceny. Úžasná ekonomická stabilita.

V čase obeda a večere býva množstvo reštauračných zariadení obsadených do poslednej stoličky. A vonku sedia čakajúci návštevníci na lavičkách špeciálne zriadených na tento účel. V rukách jedálne lístky, a keď prídu na rad, tak už majú jedlo na stole. Tu všade platí: pokojne sa najedz, ale nezdržuj  sa. Uvoľni miesto ďalším. Pre Slováka neprirodzená čistota, bezpečnosť, poriadok,  slušnosť a úsmev. Akékoľvek prepitné a prepočítavanie vydaných peňazí zostalo veľkou urážkou. Keď vchádzate do hocijakého zariadenia, tak vás s úsmevom a hlbokými úklonmi vítajú a pri odchode poďakujú.

Hačiko je symbol vernosti
Je to bronzová socha psa v životnej veľkosti na vyvýšenom podstavci, ktorý sa uprene  díva na jeden zo vstupov do metra. Pes je legendou a symbolom centra tokijského mesta Šibuya. Hačiko patrí do rasy psov akita, ktorí dorastajú do výšky 60 cm, vážia asi 40 kg a okrem sfarbenia sa trošku podobajú na sibírskych psov. Legendárny pes Hačiko sa narodil v novembri 1923 a darovali ho pánovi Uenovi, profesorovi Poľnohospodárskej fakulty  Tokijskej Imperial Univerzity. Profesor býval v tokijskom meste Šibuya. Hačiko ho denne odprevádzal na stanicu a čakával ho, keď sa vracal večer z práce. V roku 1925 dostal  profesor počas vyučovania porážku a náhle zomrel. Psa poznal záhradník, ktorý sa o  neho až do jeho smrti staral. Napriek tomu pes chodil desať rokov denne čakať svojho pána profesora. V daždi, v zime, v horúčavách. Ľudia poznali vernosť psa. Už za svojho života sa stal známym, legendou o vernosti. V roku 1934 podľa jeho podoby odliali bronzovú sochu. Pes vplyvom poveternostných podmienok, smútku a staroby uhynul 8. marca 1935. Jeho telo zabalzamovali a vypchali. Pes je vystavený v Národnom múzeu. Každý rok, v deň výročia jeho smrti, ožíva legenda. Celý mesiac je Hačiko obložený kvetmi a stuhami. Priestor okolo sochy slúži ako miesto stretávania sa ľudí v neprehľadnom dave. Miesto, ktoré si nemôže nikto pomýliť. Šibuya s Hačikom je centrom mladých ľudí od 17 do 20 rokov, ktorí sa tu po večeroch a vo voľné dni schádzajú zo všetkých tokijských miest. Len cez stanicu Šibuya, ktorá nepatrí medzi najväčšie, lebo sa tu križuje len päť železničných tratí (podzemné a nadzemné metro,  štátne a súkromné železnice), prejdú za 24 hodín viac ako štyri milióny ľudí. Dav okolo stanice, to je život.

Dominuje disciplína
Vzhľadom na množstvo ulíc, uličiek, obchodných domov, reštaurácií, hotelov, bordelov je Šibuya pre návštevníka rébusom. Spôsobuje to i fakt, že je zrkadlovo rozložená okolo stanice. Tu sa každá z našich slovenských návštev, napriek upozorneniu, dezorientovaná stratila. V tejto časti sa nachádza veľa významných úradov i Národný štadión. Šibuya  patrí do Centrálneho Tokia, v ktorom žije až 17 miliónov ľudí. Skladá  sa z 23 veľkých a 10 menších miest a na číslo 43 ho dopĺňajú dediny. Sú to samostatné prefektúry a každá má vlastné centrum. Prefektúry sú niekoľkomiliónové mestá. Odlišujú sa spôsobom života i obliekaním ľudí. Japonci sa striktne riadia zákonmi, písanými aj nepísanými predpismi. Sú šité na nich a vyhovujú im, nie cudzincom. Tým nesedí ani fakt, že Tokio je dlhodobo v oficiálnych štatistikách jedným z najdrahších veľkomiest sveta. Aj ekonomika a ceny sú prispôsobené domácim. Úzkostlivo si chránia tradíciu a disciplína je stále ich najsilnejšia  pozitívna vlastnosť, ktorej vďačia za svoju prosperitu. Disciplína je pre nás na nepochopiteľnej úrovni a vo všetkom. Nie je úplne pravda, že Japonci sú nadpriemerne pracovití a usilovní. Majú na všetko čas, sú pohodlní, vedia vychutnávať život, užívať si. Nie sú vôbec agresívni. Všetko riešia klaňaním sa navzájom, úsmevom. Nazývajú to japonský štýl a nik z cudzincov im nerozumie. Ani tí, čo tu žijú desaťročia. Ani oni nevedia  pochopiť Japonca, čo si myslí, čo urobí. Japonský štýl života, to je niečo špeciálne.

Doma sa neoplatí variť
Japoncov stále trápia bytové problémy. Bytov je dosť, ale čím bližšie k centrám, tým sú drahšie. Domorodci volia lacnejšie bývanie vo Veľkom Tokiu a stiesnené podmienky. Aj preto, že v bytoch len prespávajú. Merajú ich na tatami, podľa toho, koľko sa ich do bytu zmestí. Pred spaním ich rozbalia, ráno zrolujú. V jednej miestnosti bežne spia aj tri generácie. Tokijčania trávia väčšinu času v meste, a tým sa rieši aj bytový problém. Stravujú sa v reštauráciách. Je ich množstvo. Malých, stredných a luxusných. V každej ulici a uličke. Talianske, mexické, ázijské, argentínske, nemecké. Skrátka, všetky. Ceny také, že doma sa neoplatí variť.  V Japonsku vládne kult jedla. Módnym hitom je  stravovanie v najdrahších špecializovaných reštauráciách. Keď  je obed – s troškou zveličenia, tak môže byť aj zemetrasenie. Prestáva sa pracovať. Japonci obsadia reštaurácie. Pred mnohými stoja rady. Okrem tohto je k dispozícii množstvo polotovarov,  hotových obedov a večerí. V plastových miskách, ktoré dávajú priamo v obchode do mikrovlnky.

Cudzinec vidí iba masku
Obyvatelia japonskej metropoly majú na to vyhradené priestory. Už ani fajčiari nerobia neporiadok ako kedysi. V reštauráciách a kaviarňach sa fajčí ďalej. Aj pri jedle. Nikomu to neprekáža. Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Japonsko a Japonec majú pred tvárou bielu masku kabuki. Tú vidí cudzinec. Až pod maskou je niečo, čomu rozumejú len oni. Ukážu navonok len to, čo sami chcú. Preto je dosť veľký rozdiel medzi tým, čo vieme o Japonsku, a čo vidíme na vlastné oči, keď tam dlhodobo žijeme. Keď sme teraz po večeroch sedávali s japonskými kamarátmi a dali masku kabuki z tváre preč, tak priznali, že kríza postihla aj ich krajinu. Rozdiel je v tom, že Japonsko zastihla na oveľa vyššej ekonomickej úrovni ako  mnoho iných štátov. Platí ľudové porekadlo, že pokiaľ  tlstý schudne, zatiaľ chudý umrie.  Krízu najviac pocítili čerství absolventi škôl. Japonsko zaznamenalo historický rekord: až tridsať percent z nich nenašlo prácu. Stále však platí, že Japonsko je ako krásna rozprávka. Keď sme to vraveli mnohým našim hosťom, tak sa usmievali, ale keď odchádzali, boli presvedčení, že to, čo videli, im doma aj tak nik neuverí. Japonsko sa nedá vysvetliť, treba ho zažiť.